Outfits

Asi každý pozná tie momenty, keď sa obzrie spätne na svoj život, svoje činy a jediné mu ostane, sú oči pre plač. Či od smiechu, alebo zúfalstva už nechám na vás, ale v dnešnom článku by som sebe (a tiež vám) rada prostredníctvom blogu povedala pár viet. Nabudúci rok budem mať tridsať rokov a od tínejdžerských liet už nejaký čas ubehol. Na veci sa nielen vekom pozerám inak, ale aj ako matka, mám inú “optiku”. Cítim sama na sebe, že už “tým mladým” moc nerozumiem (haha). Ale zase, pamäť mi slúži a viem ako som sa cítila a rozmýšľala na takej strednej škole, takže mám v sebe ešte schopnosť empatie voči násť ročným. 

Čo by som dnes povedala mladšej Ivetke?

Photo Roman Kopernicky

Maj k sebe viac úcty

Nikdy som nebola extrémne výrazný typ, ktorý by vytŕčal z davu. Aspoň to tak vidím ja. Nebola som ani punkáč ani barbie. Bola som normálna baba, ktorá sa obliekala normálne a vyzerala normálne. Nikdy som nemala ani výstredné obdobie. Aj napriek tomu, keď sa pozriem na seba v minulosti, bola som iná. Krátke sukne, výstrihy, opätky. Všetko som mala v skrini. Ako nechápte ma zle, aj dnes mám sukne v skrini, ale vtedy som ich nosila inak. Ani to neviem dostatočne vysvetliť, ale možno tento príklad, čo vám poviem, bude hovoriť za všetko. Pri nosení napríklad topov alebo tričiek s výstrihom, som sa často stretávala s tým, že mi všetci pozerali iba tam. Nemusel to byť ani moc hlboký výstrih, ale to si všimnete hneď, keď sa s niekym bavíte, že vám nepozerá do očí. Začalo mi to vadiť. Tak ja rozprávam niečo a dotyčný mi pozerá do očí, ktoré ale nie sú na tvári?! Nenahnevalo by vás to? Mňa veľmi a to bol impulz, že výstrihy už nechcem. Chcem zaujať radšej “obsahom” teda tým čo hovorím, ako “obalom”.  Samozrejme jeptiška niesom a nechodím zahalená ako medveď, ale už si vyberám topy s väčšou obozretnosťou. Mne to celé ide ruka v ruke s úctou k sebe samým. K poznaniu svojej hodnoty. Chápete čo myslím?